Vtedy ma premkla ona zvláštna nálada. Pocit, že sa títo štyria páni zasekli v čase a mne jedinej dali príležitosť nahliadnuť cez kľúčovú dierku. Obzrela som sa okolo seba a uvidela som postaršie dámy s baretkami, ktoré sediac pri káve rozoberali svoje životy. Možno sa rozprávali o telenovele, ktorú včera videli, kto vie, no mne pripadali ako dámy vystrihnuté zo starých fotografii. Všetko sa zlievalo do obrazu dávnej Bratislavy.
Keď som zaplatila a vyšla von, sneh už takmer vôbec nepadal. S úsmevom na perách som vykročila. Nezabudla som si všímať okoloidúcich, budovy, električky, všetko, čo som úspešne už niekoľko rokov ignorovala. Človek si málokedy cení to, čo má každý deň priamo pod nosom. Pri Hlavnom námestí som zbadala turistov, ktorí si s nadšením fotili starú kamennú uličku. Pokúsila som sa na ňu pozrieť ich očami a uvidieť to, čo oni. To, čo vidím ja, keď prídem do Prahy či Viedne. Uličku úzku a ošúchanú, s atmosférou dávnych rokov, keď sa ňou prechádzali práve oní páni.
Tak som uvidela Bratislavu v inej farbe. Sépiovej farbe histórie.