Priznám sa, že tomu celkom nerozumiem. Nemôžeme sa čudovať, že vo svete vzniká toľko problémov a sporov, keď už len v rámci tak malinkého a nenápadného Slovenska vládne medzi ľuďmi táto nepodmienená nevraživosť. Ja som Bratislavčanka od narodenia, dokonca celý svoj život bývam v Petržalke, takže si dovolím povedať, že som dostatočná vzorka pravého Blaváka. Moja babka býva na východe, pri Košiciach, čiže nikto nemôže povedať, že nepoznám aspoň trochu aj druhú stranu problému. Naozaj však nedokážem pochopiť, kde sa daná predstava o Bratislavčanoch v celom zvyšku Slovenska berie. Viem, že mnohí nás nechcú hádzať do jedného vreca a povedia, že nikde problém nevidia. Skutočnosť je však taká, že Bratislavčania si toho vypočujú dosť, kamkoľvek prídu a povedia, že pochádzajú z Bratislavy.
Na jednej strane rozumiem takzvaným cezpoľným, ktorí majú zrejme utkvelý pocit, že si myslíme, že sme pupok sveta. Kde sa však zobral tento obraz? Aká vzorka ľudí ho prezentuje? Nevravím, že v Bratislave nežijú aj takíto ľudia. Považujú sa za Bratislavčanov a kto je viac. Podľa môjho názoru môžeme podobné charaktery nájsť všade, a preto generalizovať istú povahovú črtu len na jednu skupinu obyvateľstva, je hlúposť.
Ja osobne tancujem vo folklórnom súbore, v ktorom takmer polovica ľudí pochádza z iných častí Slovenska. Všetkých tých ľudí milujem, mnohých viac ako poniektorých Bratislavčanov a v živote som s nikým z nich nijaký spor nemala. Je pravda, že sa mi smejú kvôli môjmu prízvuku (ktorý je bohužiaľ naozaj naozaj veľmi bratislavský) , no povedzme otvorene, to te ľudze z východu tiež nehovoria spisovnou slovenčinou. Ale to je práve to, čo sa mi páči. Prečo by sme mali byť všetci rovnakí? Oni si zo mňa uťahujú kvôli môjmu prízvuku, ja občas tresnem hlúposť tipu: Za hranicami Bratislavy sa začína východ. Je to hlúpe doťahovanie, za ktorým je skrytý len jednoduchý fakt, že to nikto z nás vôbec nerieši.
Je možno pravda, že sa v Bratislave žije cezpoľným ťažšie. Musia si platiť intrák, často zarábať popri škole, len aby si ho mali z čoho zaplatiť. Mám spolužiakov, ktorí musia cez leto pomáhať doma otcovi s prácami na dome, alebo rúbať drevo v lese. V tomto ohľade ich obdivujem a uvedomujem si, že to možno majú ťažšie ako my, no ja som sa narodila tam kde som sa narodila a s tým už nič nespravím.
Čo sa týka čajočiek z Auparku, ktoré sa bezcieľne prechádzajú po nákupnom centre v nádeji, že hádam narazia na nejakú sexi hlavohruď s plnými vreckami peňazí, lezú mi na nervy tak isto ako každému normálnemu človeku a určite sa to netýka len CPčkárov. Väčšina ľudí v mojom okolí chodí do normálnych podnikov s normálnymi cenami, tiež nám v Bratislave nepadajú pečené holuby rovno do úst.
S čímsi podobným som sa stretla aj keď som bola toto leto v Amerike. Pracovala som tam s 15 Jamajčanmi, ktorí boli jediní čierni obyvatelia široko ďaleko. Mala som ich rada, aj keď mi pripadali ich kultúra a zvyky často nezvyčajné, dokonca sa mi mnohé veci, napríklad ich tanec veľmi zapáčili. Mala som medzi nimi aj dobrých kamarátov, no stále som cítila z ich strany akúsi rezervovanosť voči nám, bielym, musela som si dávať pozor na žarty, ktoré občas len tak z brucha strieľam, aby náhodou nemali rasistický podtón, ktorý by ma ani v najtajnejšom sne nenapadol. Možno nevedome sa uzatvárali do svojej malej komunity, ktorej ľady bolo niekedy veľmi ťažké prelomiť. Napriek tomu som veľmi rada, že som mohla mať takúto skúsenosť. Na Slovensku je to o tom istom. Z mne neznámeho dôvodu, ktorý sa bezdôvodne (priznávam, že čo sa týka problému bieli – čierni, dôvod nieje až taký neznámy) traduje, nadávajú Cezpoľní na Bratislavčanov a Bratislavčania na nich. Nevidím v tom zmysel. Pocit nejakej nadradenosti a podradenosti tu nemá miesto, všetko je len o rešpektovaní drobných odlišností, ktoré robia život krajším.
Mimochodom, viete ako sa v Bratislave povie žaba na šesť? ...žaba ne? J