Aneta Richterová
Ukrivdené ego alebo kam sa stratil verš
Áno, priznávam. Som ješitná. Azda aj preto som sa rozhodla napísať tento článok. Pred pár mesiacmi som poslala do súťaže svoje básne a oni ma nevzdelanci akýsi nevybrali medzi výhercov.
Neznášam rozdeľovanie uhoriek do pohárov. Vždy sa mi zdá, že je v jednom viac ako v druhom, čo akosi neviem stráviť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Áno, priznávam. Som ješitná. Azda aj preto som sa rozhodla napísať tento článok. Pred pár mesiacmi som poslala do súťaže svoje básne a oni ma nevzdelanci akýsi nevybrali medzi výhercov.
Môj otec vraví, že by som mala na blogu písať o politike. Najprv som sa bránila, keďže mám pocit, že o nej iní rozprávajú dosť. Večné vyčíňanie politikov ma skôr unavuje, než aby ma nútilo čosi napísať. To, čo ma primälo zabrdnúť do tejto témy nie sú tendre, čudné zákony, či iné klenoty našej vlády, ktorým nerozumiem natoľko, aby som do nich takto verejne mohla strkať nos, ale prachobyčajný údiv nad tým, ako veľmi môže jeden človek pošliapať svoju vlastnú hrdosť.
O druhej poobede som kráčala ulicami Bratislavy. Zababušená po hlavu do šálu a čiapky som zamierila do kaviarne v samom centre mesta. Kávu som potrebovala ako soľ, čakali ma dlhé hodiny učenia v knižnici. Ľahúčko snežilo, oziabali ma nohy a ja som sa nevedela dočkať tepla a príjemnej atmosféry. Objednala som si kávu, zobrala noviny a zahĺbila sa do čítania. Po chvíli ma zo sústredenia prebral rozhovor čašníčky s postarším pánom. Vraj, viete, nejak ma tuto pri srdci pichá z tej kávy, povedal. O pár minút neskôr som uvidela na stole pred starými pánmi štyri štamprlíky zlatistého moku. Chýbali im len karty a veľké cigary a obraz by bol dokonalý.
Niektorým ľuďom naozaj nerozumiem. Pracujem v kaviarni do ktorej poväčšine chodí horných desaťtisíc. Nieže by sme boli extra luxusná a drahá kaviareň, no sme jedinou v obchodnom dome, v ktorom jedna vianočná guľa, za starých čias slovenskej meny, stála 600 korún. Preto sem väčšinou zavítajú ľudia, ktorým trčia z vačkov minimálne zelené eurovky. Nieje ničím zvláštnym, keď mi niekto chce dvoj eurovú kávu zaplatiť zväzkom 500 eurových bankoviek, ktoré vytiahne z vačku ako zapaľovač z minulej jesene.
Tento článok vznikol ako reakcia na blog, ktorý som si prečítala pár minút dozadu (http://blog.sme.sk/diskusie/1770773/8/15150350/Blavaci-versus-cepeckari.html#15150350). Nechcem sa priživovať na cudzom piesočku, no toto je téma, ktorá ma naozaj veľmi zaujíma. Bratislava verzus zvyšok Slovenska, večné medziľudské spory.
Tento článok by mal predovšetkým vyzdvihnúť učiteľskú profesiu, ktorá je podľa môjho skromného názoru veľmi nedocenená. Nikdy som si umenie učiteľského povolania neuvedomovala v takej hĺbke, ako práve teraz, počas môjho vysokoškolského štúdia.
Takmer pred pol rokom sa nám doma pokazil televízor. Pre nikoho to neznamenalo veľkú tragédiu, každý si totiž myslel, že sa to nejako spraví. SATO bol ale zrejme dlhodobo práce neschopný, a tak sme doma ostali bez televízora. Mala by som asi skôr napísať bez obrazu, keďže televízor stále nedotknute leží na skrini. Mama povedala, že by sme nemali kam dať tie veľké hodiny, čo tam už celé veky stoja.
Keď zazvonila poštárka, bola som ešte v pyžame. S rozospatými očami som jej otvorila, pripravená podpísať papier a odovzdať otcovi doporučený list, tak ako obvykle. Keď som však zbadala v poštárkinej ruke malý balík, šťastne sa mi rozžiarili oči. Úplne som zabudla, že som si pred piatimi dňami objednala cez internet dévedéčko Idy Kelarovej a Ivy Bittovej. Aj keď som bola hladná a smädná, neumytá, v pyžame a s rozmazanou špirálou pod očami, hneď som sadla za počítač a nedočkavo začala pozerať.
Film Pelíšky som videla minimálne pätnásť krát. Vždy si veľmi rada spomeniem na scénu, v ktorej pani Vašáryová sedí so svojou filmovou dcérou na posteli a spolu pozerajú staré fotografie.
Bolo to tento rok vo februári, keď sa mi prihodila zaujímavá vec. Ako každý utorok som sa vybrala na doučovanie. Nestíhala som, preto som sa rozhodla, že si vezmem otcove auto. Nebolo na tom nič nezvyčajné, jazdila som už dva roky a zo šoférovania som strach nemala. Nastúpila som do auta, zaradila jednotku a hor sa do mučenia detí.
Do Ameriky som išla s veľmi malou dušičkou. Stav mojej angličtiny bol na úrovni „hádam neumriem od hladu“ a ja som sa bála, že ma tam čakajú krušné časy.Prvé týždne boli ťažké. Po zábavnom parku kde som pracovala, som chodila ako sivá myška, poslúchala na slovo a nič nevravela. Ak by mi vtedy niekto povedal, že sa mám nahá prebehnúť po hlavnej ceste a mávať všetkým naokolo, tak by som to urobila. Nemala som na výber. Bála som sa povedať čo len vetu, pretože som mala pocit, že sa uprostred zaseknem a budem ako idiot zízať do blba a tváriť sa, že som sa vlastne nič nechystala povedať.
Našla som kazetu a tešila som sa ako malé decko. Pretočila som ju a modlila sa, aby sa po toľkom čase neroztrhla. Technika 90tych rokov nezlyhala a Marta Kubišová ma privítala svojou Magdalénou. Znovu som zažila neopísateľný pocit, rovnako ako v kine.