Čosi podobné s mamkou občas robievame. Keď vonku prší, je zima a nám sa nič nechce robiť, zapálime si v obývačke sviečku a vytiahneme staré albumy. Najprv si pozrieme fotky z môjho detstva. Mamka mi pripomína naše dovolenky a sťažuje sa, že si nič nepamätám. Tak načo sme vás tam vodili, vzdychá, pričom si uvedomuje, že bez toho by som nebola tým, kým som. Na fotografiách objavujem ľudí, na ktorých by som bola zabudla. Vidím kamaráta, do ktorého som ako päťročná bola zaľúbená, mamka vraví, že som mu s jej pomocou napísala ľúbostný list. Smejem sa, už vtedy som bola zúfalou romantičkou, tak ako teraz.
Po všetkých možných aj nemožných výjavoch mojej mladosti sa dostaneme k najstarším spomienkam. Vytiahnem mamine fotky zo študentských čias. Brigáda v konzervárni, lyžovačka, mama s otcom na beánii. Rad príde aj na maminých bývalých, no objektívne musím zhodnotiť, že si vybrala to najlepšie. Jeden vyzerá ako Rumcajz, druhý ako Attila Hun, len ocko sa vyníma, aj keď s trochu mastnými vlasmi, ako veľký fešák. Všetky fotografie sú ešte čiernobiele, čo im dodáva nádych tajomnosti, skutočný pach dávnych spomienok, ktorý z našich farebných akosi neviem vycítiť. Musím premýšľať nad tým, ako ukážem fotky mojim deťom ja. Vytiahnem cédečko a poviem im: tu mám deti približne 2300 fotiek z dovolenky z Francúzska, poďme si ich pozrieť? Je mi z toho smutno. Je mi smutno, že celou elektronizáciou sa vytratilo čaro rodinnej fotografie. V obrovskom množstve digitálnych fotografii, sa stratila podstata života, ktorá je zachytená práve na nepodstatných a často nevydarených kúskoch papiera. Fotíme do bludu a bez rozmyslu a aj keď sa nám niekedy podarí odfotiť nádherné fotografie, ktoré by sme v červenej komore nikdy nevyvolali, fotografia stratila dušu. Preto som sa rozhodla, že si budem fotky odteraz vyvolávať, nech to stojí čo to stojí. Aj ja si chcem predsa jedného dňa ľahnúť s deťmi do pelíšku a spomínať na staré dobré časy.